Autor a foto: PhDr. Monika Halvoníková

Členovia klubu turistov Nová Bystrica mali možnosť od 16.-23.9. 2017 turistikovať v Južnom Tyrolsku. Po tom čo sme videli a zažili musíme súhlasiť s tým,  že sú právom zapísané v zozname UNESCO a že sú tak nádherné, že sa to nedá ani opísať. Jednoducho to sa musí vidieť, to sa musí zažiť.

Vyrazili sme v sobotu ráno deväťmiestnou dodávkou a dvoma osobnými autami, keďže nás bolo sedemnásť. Cesta ubiehala pomerne rýchlo, no i napriek tomu sme do Talianska dorazili o 19:00 hod. večer. Srdečne sme sa zvítali s miestnymi obyvateľmi našej chaty Velehrad v Svätom Martine, ktorí boli Českej národnosti. Vďaka tomu sme nemali žiadnu rečovú bariéru. Na druhý deň po raňajkách sme vyrazili na prvú túru na  Horneckelle (2 400 m n m.). Bol to kopec, ktorý sme videli z chaty a lákal nás obrovským krížom, ktorý bol umiestnený na jeho vrchole. Kým sme však dorazili na jeho vrchol zahalila ho hmla a bohužiaľ nevideli sme do prekrásneho údolia, v ktorom sme týždeň bývali. Cestou asi vo výške 2000 m n m. sme stretli popásajúce sa kravy, ktoré záhadne tiež vyšli tým istým chodníkom ako my. Neskôr som všetko pochopila. Na tretí deň sme mali polooblačné počasie, ktoré sme využili na túru k jazeru Lago del Sorapis. Nachádza sa vo výške 1 923 m n m. a úžasné ňom je jeho sfarbenie. Je tyrkysovej  farby, ktorá prechádza miestami do smaragdova. Uchvatnú kulisu dotvára neprehliadnuteľná dominanta jazera hora Dito di Dio alebo „Prst Boží“ vysoký 2603 m n m. Inak je celé jazero obklopené kopcami, ktoré sa za pekného počasia odrážajú na jeho hladine. Úchvatné miesto, na ktorom by ste dokázali stráviť celý deň. Pri zostupe sme zvolili inú trasu, na ktorej sme videli prvý dolomitský vodopád a symbolické Tre Cime, ktoré sme o tri dni  zdolali. Museli sme  počkať jeden deň lebo príroda v Dolomitoch je drsná. Na tretí deň na kopcoch snežilo, preto sme navštívili poľnohospodárske  múzeum v Brunecku. Takú prírodovednú expozíciu sme ešte nevideli. V budovách sa nachádzali pôvodné predmety, nábytok, stavania a technické vymoženosti nad ktorými sme žasli. V peci sa piekol ozajstný chlieb, na mláťačke sa dalo vymlátiť obilie, v zbenkách zmútiť mlieko a v mlyne pomlieť zrno. Videli sme tématické expozície o tom, ako sa spracovávala koža, ako sa vyrábali topánky, ako a na čom sa prala bielizeń. Ohromila nás veľká zbierka dobových kočov, kravských zvoncov, odevov, poľnohospodárskych nástrojov, včelárskych potrieb a lekárnického sortimentu. Celá prehliadka nám trvala pol dňa a to sme si nestihli všetko dôkladne pozrieť. Z múzea sme šli do aquaparku, kde nám dobre padlo vyčľapkať sa v horúcej vode.

Na štvrtý deň nás čakalo Monte Piano (2400 m n m.), ktoré bolo bojiskom 1. svetovej  vojny. Večer sme si pozreli dokumentárny film o tomto neľútostnom bojisku, kde nepriateľom nebol iba človek, ale aj príroda. My sme na tento kopec kráčali s bázňou v srdci, pretože sme vedeli, že naši dedovia a pradedovia tu nezmyselne položili svoje mladé životy ako vojaci Rakúsko – Uhorskej armády. Po skončení 1. svetovej vojny zostalo na tomto kopci mnoho zákopov, ktoré sú zachovalé dodnes. Chodili sme v nich po celom Monte Piane, ale už v snehu, keďže predošlý deň nasnežilo. Nachádza sa tu veľa pamätníkov obetiam a kaplnka Svätej Márie. V rokoch 1915-1917 tu prebiehali tuhé boje medzi Talianmi a Rakúšanmi. Severný vrchol bol obsadený Rakúšanmi a južný Talianmi. Na oboch vrcholoch sa nachádzalo veľa zákopov, štôl a bojových pozícii, ktoré sa v niektorých miestach nachádzali len pár metrov od seba. Došlo tu k mnohým bitkám a stretom, ktorých výsledkom boli nepatrné územné zisky, ale straty na životoch boli enormné. Na ploche vrcholu asi 4 km2 zahynulo behom dva a pol roka 10  000 vojakov. Medzi nimi aj naši rodáci, ktorých mená sme našli na cintoríne pod Monte Pianom. My sme z úcty k padlým v tejto nezmyselnej vojne položili veniec pri veľkom kríži na Monte Piane za spevu Slovenskej hymny. Venček ešte na Slovensku priravila naša kvetinárka Silvia Joneková. Milan Svitek vo svojom krátkom a výstižnom prejave vyzdvihol Slovákov, ktorí tu tiež bojovali a akosi sa im stále nedostáva potrebnej úcty a aspoň malého pamätníka. My sme nezabudli a ani nezabudneme. Ešte sme zaspievali Slovenské mamičky a mysleli sme na všetkých tých mladých mužov, ktorí sa už nevrátili domov. Akosi nám prebiehali zimomriavky po chrbte, keď sme sa pozerali dookola. Drsná a neskutočne krásna prírodná scenéria sa bila s dôkazmi vojny na každom kroku. Celá planina na kopci je samý zákop, ostnatý drôt a nebyť snehu isto ešte nájdeme guľky a šrapnely. Tých je tu neúrekom. V skalách vidieť kaverny, kde sa vojaci skrývali pred nepriateľom a neľútostným počasím. Je hrôza len pomyslieť, čo tu vojaci zažili a čo museli vydržať. Cestou späť sme sa zastavili na chate, kde sme si pozreli ešte malú expozíciu venovanú 1. svetovej vojne. Posledný pohľad na kaplnku a zberáme sa na odchod z miesta, nad ktorým sme cítili zvláštnu dvojitú energiu. Na jednej strane sa tu bije energia nesmiernej sily a odvahy na druhej strane bolesti a utrpenia.

Ďalšie dva dni sme mali čerešničku na torte. Krásne počasie s dvoma nádhernými túrami na Tre Cime di Lavaredo a Lagazuoi. Keď sa povie v Taliansku Tre Cime, to ako keby sa u nás povedalo Kriváň. Tre Cime alebo „Tri Zuby“ sú najčastejším symbolom Dolomitov. Vyrastajú kolmo zo sutinových polí. Najvyššia, prostredná Cima Grande meria  2999 m, Cima Ovest (západná) 2973 m a Cima Piccola (malá) 2 875 m. Vedie tu viacero chodníkov a my sme si vybrali taký, aby sme mali na tieto impozantné zuby čo najkrajšie výhľady. Veru sme sa nafotili. Z každej strany to vyzeralo inak a krajšie. Slniečko svietilo a my sme sa začali krásne opaľovať a zhadzovať bundy. Modrá obloha v kontraste s bizarne krásnymi kopcami okolo nemalo chybu. Tri chaty, ktoré sme mali po ceste ponúkali svoje pohodlie, takže sme si mohli posedieť a v kľude sa pokochať tou nádherou okolo. Samozrejme aj tu bolo zovšadiaľ vidieť v nebezpečných výškach  kaverny, ktoré museli vojaci vyhĺbiť do tvrdých skál. Cestou sa stretávame s bagrom, ktorý čistí chodník od snehu. Bager v pozadí s Tre Cime. Pre Talianov nie je žiadny problém používať techniku v nadmorských výškach nad 2000 m n m. Na spiatočnej ceste si užívame výhľady a zastavujeme sa na jazere Lago di Braies. Je nádherné a smaragdovo zelené. Nie nadarmo sa označuje ako perla medzi jazerami. Chodí tu veľa ľudí aj profesionálnych fotografov lebo vo večernom západe slnka hrá všetkými farbami. My sme mali šťastie. Bolo tu ľudoprázdno a tak sme si ho mohli v tichosti vychutnať.

Poslednú túru v Dolomitoch sme absolvovali v piatok. Vybrali sme si horu Lagazuoi, kde sa tiež počas 1. svetovej vojny urputne bojovalo. Vychádzali sme zo sedla Passo Falzarego, ktoré sa nachádza asi 11 km od Cortiny d´Ampezo. Pred nami sa týčil masív hory Lagazuoi (2756 m n m.) prevŕtaný štôlňami skr- naskrz. Najprv sme stúpali klasickým chodníkom a pod skalným masívom hory sme si pred vchodom do prvej štôlne obliekli bundy a nasadili čelovky. Stúpali sme vlhkými chodbami. Na stenách  sme videli ešte stopy po ručnom hĺbení tunela. Sem tam sme prešli okolo skalných okien, križovatiek štôlní a akože ubytovacích miestností, kde vojaci oddychovali. Celkové prevýšenie predstavovalo 500 metrov. Samotný tunel meral 1 100 m. Keď po roku bezvýsledných pokusov územie nikto nezískal došli Taliani aj Rakúšania k radikálnemu riešeniu. Pokúšali sa navzájom vyhodiť do vzduchu aj so skalami, v ktorých mali svoje tunely. Pri nešťastnej náhode Taliani odstrelili celý skalný hrebeň. Okolo neho sme prechádzali, len čo sme vyšli zo štôlne. To spôsobilo, že zákopy obidvoch armád sa priblížili k sebe už na dvadsať metrov. Prešli sme zákopy v sedle Lagazuoi a odtiaľ  k lanovke a chate. Z obrovskej terasy na chate je prekrásny výhľad na panorámu Dolomitov a známy ľadovec Marmoladu s trojtisícovkou Piz Boé. Viditeľnosť bola úžasná a k tomu slnečno a veľmi teplo. Dali sme si bombardino a šup na samotný vrchol, kde sa nachádza železný  kríž. Keď sme sa rozhliadli naskytol som nám úžasný kruhový výhľad tých najkrajších hôr, aké som kedy videla. Tu sme čoby ženský zbor zaspievali Slovenské mamičky a z plných pľúc si „zahujkali“. Za tento výkon sme si vyslúžili potlesk od ostatných návštevníkov. Naspäť sme chceli vyskúšať lanovku, tak sme boli v priebehu niekoľkých minút zasa v sedle  Passo Falzarego. A to bola posledná túra, ktorú sme v Dolomitoch urobili.

Po zhrnutí celého nášho pobytu mi nedá nepoďakovať všetkým, ktorí sa o nás starali na chate Velehrad. Či už to bola pani kuchárka Anička, pán správca Pavol alebo páter Antonín a páter Kopic, ktorí sa starali aj o naše duchovno. Poďakovať musíme aj Jánovi Chmúrčiakovi, ktorý nám poskytol svoju dodávku a samozrejme šoférom a to Monike Cabadajovej, Mariánovi Chovancovi a Rastislavovi Halvoníkovi. Bez všetkých týchto ľudí by to nebolo ono.

Dolomity sa rozprestierajú na veľkej rozlohe a môžu sa popýšiť 350 vrcholmi, ktoré dosahujú vyššiu nadmorskú výšku než 3000 metrov. Okrem toho sú tu rozsiahle náhorné pastviny, priezračné horské jazerá a úchvatné údolia. Ľudia sú tu pracovití a obdivujeme ich za ťažký život v horskom a obtiažne schodnom teréne. Na jednej strane krása na druhej strane kríže a pamätníky. O tomto všetkom a ešte oveľa viac sú Dolomity.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Set your Twitter account name in your settings to use the TwitterBar Section.